Cestou necestou 2018 alebo 16 štátov za 14 dní – part.#2 Slovensko – Poľsko – Ukrajina

1.deň [3.august 2018]: Žilina (resp. Lodz) – Ivanovo-Frankove (UA)

Po dlhom čakaní a čase príprav, hlavne tých psychických, som s úsmevom na tvári vyštartoval zo Žiliny okolo deviatej ráno smer Prešov a potom Holčíkovce (pozn.: moja rodná obec). Cestou som sa zastavil pod Spišským hradom urobiť si peknú fotečku mojej Ducati s hradom na pozadí, aby som mal aj niečo zo Slovenska v tomto albume. Veď predsa aj Slovensko som rátal do tých 11 krajín, ktoré plánujeme v najbližších dňoch prejsť. Potom som pri teplote 31 stupňov, na ktorú si zrejme budem musieť podľa predpovede počasia rýchlo zvyknúť, pokračoval do Holčíkoviec k mojim rodičom, kde som sa najedol, napil, strávil som pár príjemných chvíľ so svojimi deťmi, ktoré tam boli na prázdninách a pobral som sa ďalej smer Poľsko. Na zastávke pred Rzesovom som si prečítal SMS, ktorú mi napísal Artur, že sa stretneme okolo 19-tej v Przemysle. Bol som asi hodinku popredu, tak som zmiernil tempo a iba tak som sa motal v blízkom okolí Przemyslu, aby som bol poblízku, keď sa môj spolucestovateľ objaví. Nakoniec mi volal, aby sme sa stretli rovno v Korczovej pred Ukrajinskou hranicou, aby nemusel schádzať z diaľnice a tak sme takmer naraz dorazili na miesto stretnutia. Vydali sme sa k hraničnému prechodu, kde nás privítala asi 2-kilometrová kolóna osobných áut. Ešteže motorkári nemusia čakať. 😀 Tak sme sa behom minúty postavili na začiatok pred semafor, ktorý svojou červenou farbou dával všetkým jasné info o tom, že sa nemajú veľmi tešiť, lebo tu je pánom ich času niekto iný. Po pár chvíľach sme prešli do hraničného pásma, kde to nebolo o nič ružovejšie. Poliaci nás aj napriek zmene smien vybavili behom 20 minút, no Ukrajinci nás nechali stať na konci radu. Nakoniec sme tam strávili vďaka “vysokému” pracovnému nasadeniu ukrajinských colníkov iba takmer tri hodiny a keďže na Ukrajine je už o hodinu viac ako u nás, do hotela sme prišli okolo pol jedenástej po úplnej tme. Hladní a smädní sme sa bez sprchy kvôli neskorej hodine vybrali peši do mesta (teda, keď sa to tak dá nazvať), aby sme niečo zjedli. Prvý podnik už zatvárali, ale poradili nám, že 30 sekúnd peši ďalej je pizzeria, kde sa určite najeme. Po nekonečných piatich minútach sme to konečne našli. Veľký nápis PIZZA nás plných nádeje vo voňavú dobrotu pozval dovnútra. Po otázke, či sa tu dá niečo zjesť, nám slečna pri barovom pulte povedala s úsmevom na tvári, že kuchyňa už nepracuje. Zúfalí sme si u nej kúpili po dve pivá, že veď aj to je vlastne energia. Nejaká jej kolegyňa zrazu prišla s voňavou pizzou a tak sme sa do nej pustili, že ako je to možné, že  ona má čerstvú pizzu, keď kuchyňa nepracuje. Nakoniec nám po miernom zvýšení hlasu a bleskoch, ktoré nám strieľali z hladných očí, objednala dve pizze. Cesto síce polotovar, ktorý pizzu nikdy nevidel, ale na ňom veľa dobrého syra, čerstvej zeleniny, voňavej salámy… Proste delikatesa. Pre nás to vtedy bolo vykúpenie, ktoré nám zachránilo život. A tak sme sa okolo jednej uložili napapkaní a napití k spánku dvoch bábätiek.